Mama, tata, bábo - jedna rodina

„Mama“ je prvé detské slovo. A je rovnaké pre malého Číňanka, Maďarka, alebo Slováčika. Navyše aj ostatné slová označujúce členov rodiny znejú vo všetkých jazykoch sveta takmer rovnako. Mama je „mama“ vo všetkých jazykoch Európy, Po čínsky sa povie „ma“, po svahilsky „mama“. Malí indáni Navahovia hovoria svojej indiánskej mame „má“. Otec sa v rôznych jazykoch povie „tata“, „papa“, „apa“, „dada“, perzsky „babá“. Arabsky je „babá“ pre zmenu dedo (u nás babka). Podobne znie naše „bábo“. To sa po francúzsky a španielsky povie „bebé“, po anglicky „bejby“. V jednom z jazykov austrálsko-indonézskej oblasti je mama „nánay“, otec „tátay“. Gruzínci (známi svojím „opačným“ používaním slov) hovoria otcovi „mama“ a mame „deda“. Nie je to podozrivé? Nesvedčí to o spoločnom prazáklade všetkých jazykov sveta? Veru nie, nesvedčí. Kompletné a konečné vysvetlenie publikoval v roku 1962 lingvista Jakobson. Jeho práca sa dá zhrnúť veľmi ľahko. Otvorte ústa a vydajte zvuk. Bude to „á“. Zavrite ich. Zaznie „m“. Jednoduchšie hlásky neexistujú. Všetky detské slová sú zložené len z tých najľahšie vznikajúcich hlások. Malé deti hovoria takým jazykom, aký práve zvládajú. Ste z tohto lapidárneho vysvetlenia rozčarovaní? Nebuďte. Námet na zamyslenie vám môže poskytnúť aj životný príbeh samotného pána Jakobsona. Volal sa Roman Osipovič Jakobson. Z rodného Ruska musel po komunistickom prevrate (už ako známy vedec) ujsť pred bolševikmi. Na takmer dve desaťročia zakotvil v Československu. Druhá svetová vojna ho donútila utekať znovu. Najskôr na pár rokov do Škandinávie a potom až do Ameriky. Tam už zostal a na Harvardskej univerzite pôsobil ako významný celosvetovo uznávaný lingvista až do svojej smrti.

pardon 51/2005

Neverbálna komunikácia

Keď sa vás opýtam, čo je to „neverbálna komunikácia“, možno miesto odpovede len bezradne pokrčíte plecami. No a to je práve ono. Viete, čo robíte, keď krčíte plecami? Neverbálne komunikujete! Odpovedáte mi bez použitia jazyka. Rôzne gestá a mimika, ale aj postoje tela (a dokonca aj „reč kvetov“) sa používajú ako doplnok, náhrada, prípadne zvýraznenie hovorenej reči. Nezaobídeme sa bez nich. Pri telefonovaní sa dajú čiastočne nahradiť intonáciou. Pri „písomnom styku“ (mám na mysli hlavne e-mail a SMS-ky) sa bežne používajú „smejkovia“ (smileys, smilies, smajlíky, emotikony). Sú to zjednodušené symboly výrazov tváre (oči, nos, ústa). Príklady: úsmev, radosť :-), veľká radosť :-)))), smútok :-(, irónia ;-), prekvapenie :-O, atď. Neverbálna komunikácia je podstatne rozšírenejšia, ako sa zdá. Používajú ju aj zvieratá (čo iné im zostáva, že?). Kým napríklad dokážeme akosi „rozumieť“ mimike (oči, uši) a gestám (vrtenie chvostom) psa, u iných zvierat sme bezradní a môžeme doslova doplatiť na zásadné komunikačné omyly (široký úsmev odhaľujúci zuby je u opíc výrazom varovania, takže od opice, ktorá sa „smeje“ utekajte). S neverbálnou komunikáciou však dokážu byť pekné ťažkosti aj medzi ľuďmi. Používame ju častokrát nevedomky, mimovoľne. Vznikajú mnohé nové gestá (kto zo starších ľudí vie, čo dnes znamená brnknutie ohnutým ukazovákom zo spodu o bradu). Importujú sa cudzie gestá (vztýčený ukazovák namiesto našej ruky ohnutej v lakti). Rovnaké gestá majú rôzny význam (kým vztýčený malíček s ukazovákom znamená v taliansku hanlivé „cornuto“ (podvedený manžel, paroháč), pre našich metalistov je to základné uznanlivé gesto (satan). V temperamentnejších krajinách je neverbálna komunikácia podstatne rozšírenejšia a bohatšia ako u nás (Francúzi, Taliani). A v niektorých absolútne a diametrálne odlišná. V Číne si neťukajte na čelo a ani nekrčte bezradne plecami - v lepšom prípade vaše gestá nepochopia, v tom horšom ich nečakane pochopia úplne inak. Lenže v Číne nepochodíte s viacerými vecami, dokonca ani s naším jednoduchým ukazovaním čísiel na prstoch. Napríklad naše gesto pre číslo „2“ ukázané vztýčeným palcom a ukazovákom znamená v Číne číslo „8“. Praktickí Číňania si totiž vyvinuli dokonalý systém zobrazovania všetkých čísiel prstami jedinej ruky - druhá ruka totiž pri dohadovaní ceny na trhu musí pevne držať tovar

pardon 52/2005

Viem, o čom je reč?

V tomto dieli nášho seriálu sa venujeme dvom slovám, ktoré sa v hovorovej reči bežne používajú (hoci v slovníkoch ich nenájdete). Obe znejú mierne vulgárne a veľmi cudzokrajne a obe majú rovnaký pôvod. Ak vás niekto požiada: „podaj mi ten sersám“, hneď viete, o čo ide. Súrne potrebuje takú tú vec, ktorou sa niečo robí. Slovíčko, o ktorom je reč, pochádza z maďarského „szerszám“. A napodiv to aj naozaj znamená „nástroj, inštrument, pomôcka, prípravoček“ (mimochodom, brašňa na náradie sa po maďarsky povie „szerszámtáska“). No a dnešné druhé slovko? Ak majstrovi nepodáte ten správny „sersám“, ale iný, nevhodný nástroj, tak vám ho pravdepodobne prudko vráti so slovami: „týmto spravím akorát tak veľké lobogo!“ „Lobogó“ je tiež z maďarčiny a prekladá sa ako „zástava, transparent, štandarda“. Tu je to s pravým významom slova „lobogo“ už zreteľne horšie. Naozaj sa nám nepodarilo vypátrať, prečo by mal náš popudlivý majster robiť práve veľké transparenty. Ale radšej sa ho na to ani nepýtajte.

pardon 42/2005

Na každý pád

Kto, čo, bez koho, čoho, komu, čomu... Nominatív, genitív, datív,... Známe zaklínacie formulky, ktoré trápia našich malých (a zahraničných veľkých) školákov. Podstatné mená majú skrátka pády a treba ich vedieť skloňovať. Indoeurópsky prajazyk, z ktorého pochádza väčšina súčasných európskych jazykov mal pravdepodobne osem pádov. V niektorých jazykoch sa ich počet časom zredukoval (angličtina ako-tak rozlišuje len dva alebo tri pády). V iných jazykoch je pádov naopak veľmi veľa (fínština a estónčina ich majú štrnásť, alebo pätnásť). Koľko pádov má slovenčina? Šesť alebo sedem. Záleží to od toho, či uznávate, alebo neuznávate piaty pád (oslovenie, vokatív). V posledných rokoch sa skôr neuznáva (a nevyučuje). Slová ako „mami“, „tati“, „človeče“, „chlapče“, „majstre“ tak ostávajú v „gramatickom vzduchoprázdne“. Dôvod? Možno snaha odlíšiť sa od češtiny (veta „Karle, ty vole“ obsahuje samé piate pády). Alebo cielené protináboženské ideologické pôsobenie komunistického režimu aj na „jazykovom fronte“ (veta „Pane Bože, otče“ obsahuje samé piate pády). Alebo ide o prirodzené zjednodušovanie jazyka. Ktovie aká je pravda. Pre istotu si skúste pospomínať na čo najviac slov v piatom páde. Kým zmiznú úplne.

pardon 37/2005

SZD KCHVA

Nadpis tohto článku je skratka. Reálna, oficiálna, čistokrvne slovenská a navyše aj používaná skratka. Že ju nepoznáte? Niet divu! Skratiek je okolo nás veľmi veľa. Najbežnejšie sú trojpísmenkové skratky. Sú v takej prevahe, že sa sami oficiálne označujú (mimochodom tiež trojpísmenkovou) skratkou „TLA“ (Three Letter Abbreviation, po slovensky TPS, TrojPísmenková Skratka). Jazykový život skratiek je veľmi zaujímavý a dynamický. Skratky zo všetkých slov zrejme najrýchlejšie odrážajú zmeny v našom svete. Napríklad nositeľ dedičnosti, deoxyribonukleová kyselina, sa kedysi u nás označovala skratkou DNK, dnes ju nahradila anglická skratka DNA. Hoci skratky vznikajú skrátením slov, mnohé z nich sa pri používaní znovu spätne predlžujú pridaním významovo nadbytočného slova, napríklad „PIN kód“, „SIM karta“, „HIV vírus“, „RAM pamäť“. Úspešné skratky sú súčasne aj klíčkami nových slov. Prestanú sa písať veľkými písmenami. Spočiatku ich v slove „cítime“ (zabudol som pinko novej simky), po čase ani nie (pécéčko), alebo už vôbec nie (radar, lejzer). Skratky sú skrátka zaujímavé. A čo znamená tá krkolomná skratka z nášho nadpisu? Klub Chovateľov Anduliek združený pod Slovenským Zväzom Drobnochovateľov. Poznáte „šialenejšiu“ skratku?

pardon 34/2005

Tjn psm

Naše obľúbené tajné písmo v detstve vzniklo tak, že sme z normálnych slov povynechávali všetky samohlásky. V skutočnosti však príliš tajné vlastne ani nebolo - všetci mu totiž rozumeli. Niet div. Práve spoluhlásky, ktoré naša „tajná reč“ obsahovala, tvoria „kostru“ väčšiny slov. Spoluhlásky v slove „nesú informáciu“, samohlásky sú skôr len „na ozdobu“. Vedeli to už staroveké civilizácie a písmo mnohých z nich samohlásky ani neobsahovalo (preto sú v súčasnosti niekedy problémy s tým, ako vlastne zneli mená pradávnych kráľov). Mimochodom, ak by sme mali každé písmenko prácne sekať do kameňa ako oni, tiež by sme si to so samohláskami asi rozmysleli. Spoluhlásková reč, alebo lepšie povedané: slová, v ktorých je spolu príliš veľa spoluhlások, znejú krkolomne. Zle sa vyslovujú. Skúste nejakého cudzinca naučiť slovo „zmrzlina“. Tam je spoluhlások vedľa seba päť. V slove „rozštvrťme“ je to dokonca sedem spoluhlások. Aký je rekord v počte susediacich spoluhlások v slovenskom slove? Nevieme. V redakcii sme vyhrali s „trojštvrťstĺpkom". Toto slovo obsahuje súvislý sled jedenástich spoluhlások. Viete o niečom rekordnejšom?

pardon 33/2005

Záriečie

K obľúbeným chybám v diktátoch patria dĺžne. Niekedy chýbajú, niekedy je ich naopak priveľa. Keď nevieme, máme si pomôcť takzvaným „rytmickým zákonom“, ktorý hovorí, že v slovenských slovách nemajú byť dlhé slabiky vedľa seba, majú sa striedať s krátkymi. Lenže čím poriadnejší zákon, tým viac výnimiek. Názov dediny „Záriečie“ (v našom okolí sú hneď tri - jedno je pri Trenčíne, druhé pri Púchove, tretie pri Žiline) obsahuje len tri slabiky, ale všetky sú dlhé (za „dlhú“ sa považuje aj slabika s dvojhláskou). Výnimkovatejšia výnimka už hádam ani neexistuje (leda že by sa všetky Záriečia spojili do „súzáriečia“). Alebo existuje?

pardon 31/2005

Počuješ, čo hovorím?

Už sme v rámci tejto rubriky v článku o zvieracích zvukoch hovorili o tom, že naše ucho počuje to, čo chce počuť. Presnejšie povedané - zvuky, ktoré ucho verne zachytáva a posiela do mozgu, spracováva náš mozog podľa vzorov, matríc vlastného (materinského) jazyka. A tak sa stáva, že tie isté zvuky počujú príslušníci rôznych národov inak. Alebo nepočujú vôbec. Typickou ukážkou sú v slovanských jazykoch písmená „g“, „h“ a „ch“. Kým u nás (a v Čechách) používame a rozlišujeme všetky tri, inde (Ukrajina, Rusko, štáty bývalej Juhoslávie) si vystačia len s dvomi z nich. A aby im to tretie nechýbalo, tak ho „pre istotu“ väčšinou ani nepočujú. Blížia sa dovolenky. Zahrajte sa na jazykovedca, a keď sa budete opekať v Chorvátsku pri mori, opýtajte sa domácich, či počujú nejaký popísateľný rozdiel medzi slovom „chalani“ a „halani“…

Pardon 25/2005

Kikirikí

Kohút ako kohút - slovenský, maďarský, všetci kikiríkajú rovnako. Tak, ako im zobák narástol. Alebo nie?

Dánom ráno vadí prenikavé „kykkeliky“, Holanďanom „kukeleku“, Japoncom „kokekokó“ a v Thajsku sa budia na zvuk „ake-e-ake-ake“. Vo väčšine sveta kváka kačica ako u nás, v Maďarsku však počujú „háp-háp“, v Albánsku „mak-mak“ a v Estónsku dokonca „prääks-prääks“. Ruský pes šteká „gav-gav“, Španieli nerozlišujú kozy a ovce - obe počujú ako „bé“. Všetky uvedené zvieracie zvuky sú jednoduché. To pravé babylonské zmätenie jazykov nastáva pri prepise komplikovanejších hlasových prejavov. Moriak („hudri-hudri“) Dánom hovorí „kalkunen klukker“ a hebrejsky dokonca hudre pekne celou vetou „Tarnegoley hodu mekarkerim.“

Vyplýva z toho dáke poučenie? Ale áno. A dokonca oveľa hlbšie, ako by sa zdalo. Náš mozog spracováva zvuky, ktoré mu ucho „spravodlivo a verne“ dodá, podľa komplikovaných matríc. Tie sa v ňom formujú spolu s vývojom reči v najranejšom detstve, a potom sa už nemenia. Ak hovoríme odlišným jazykom, tak aj odlišne „počujeme“. Hoci aj ten istý zvuk.

pardon 22/2005

Ju, ňu, ho, ňom, ňou

Čo robí známe africké zaklínadlo v nadpise tohto článku? Nič - nie je tam. Všetko to sú slovenské slová. A navyše spisovné. Nájdete ich napríklad aj v tejto vete: „Nechaj ju, vždy to na ňu príde, keď ho vidí, ako o ňom s ňou hovorí.“

Bežné zámená, ktoré sami o sebe (bez predložky) vyzerajú čudne, smiešne, cudzo a exoticky - skoro ako ľudia (nie nadarmo sa volajú „osobné zámená“). Lenže ak si zoberiete ľubovoľné slovo a budete si ho samotné dostatočne dlho opakovať, zistíte, že je tiež smiešne a čudné (alebo oboje). Je to asi o tom, že jazyk je predsa len niečo viac ako hromada slov.

Pardon 20/2005

c + h = ch?

Ak sa poučených prváčikov opýtate, či sa písmenká „c“ a „h“ napísané vedľa seba v čisto slovenských slovách čítajú ako „ch“, viachlasne vám odpovedia že „áno“.

A veru nie, nie je to tak! Viachodinovým pátraním a následnou viachodnotovou analýzou sme našli tri výnimky. Ide o naše slová, v ktorých je „ch“ a nečíta sa ako „ch“, ale ako „c“ a „h“. No a všetky tri takéto slová sme hneď aj použili v tomto článočku. Nájdete ich?

Úkor

Tento článok je v Pardone na úkor iného článku. Na tom nie je nič nepochopiteľné. Alebo je? Veru je! Nepochopiteľné je totiž samotné slovo „úkor“. Používa sa iba v slovnom spojení „na úkor“ a samo o sebe žiadny význam, zmysel a využitie nemá. No, nie je škoda takého pekného a šikovného slovka?

Pardon 17/2005

Cibazol

Keď o niekom povieme, že: „stojí tam ako taký cibazol“, veľmi dobre vieme, o čo ide. Ale vieme to naozaj? Vieme to presne? Vieme, čo alebo kto je to „cibazol“? Vieme, aké „i“ sa v slove cibazol píše?

Krátky slovník slovenského jazyka (35 tisíc slov) žiadneho cibazola nepozná. Podobne je na tom Slovenský národný korpus. Príbuzné jazyky (čeština, poľština) toto slovo nepoužívajú vôbec. V telefónnych zoznamoch žiadny Cibazol nie je. Medzi právnickými a fyzickými osobami ho tiež (napodiv) nenájdeme. V našej literatúre exituje len doktor Cibazol - je to jedna z postáv Tarageľových a Giertliho „Rozprávok pre neposlušné deti a ich rodičov“.

Nepochodili sme doma, poďme do sveta. V prvej polovici minulého storočia vyrábala švajčiarska firma Ciba liek Cibazol. Išlo v podstate len o obyčajný sulfotiazol, no v čase, keď boli antibiotiká raritou, bol Cibazol veľmi populárny aj u nás. Ak sa vám predstava že „niekto niekde stál ako taký liek proti zápalu pľúc“ nezdá, máme pre vás ešte jedno vysvetlenie. V dialektoch hornatého severovýchodu Portugalska sa slovom „cibazol“ označuje „bezcenná, bezvýznamná vec“. A v brazílskej portugalčine je to jedno z desiatok slov označujúcich zadok.

Tak nevieme. Možno sú tie tabletky predsa len lepšie vysvetlenie...

Pardon 16/2005

Reči o reči

Séria miničlánočkov s rečami o reči, vetami o vetách, slovami o slovách, ktoré (nie celkom pravidelne) vychádzali v týždenníku Pardon od apríla 2005. Po roku ma to prestalo baviť, takže tento laickolinguistický seriál prestal existovať.

Presne za 10 rokov, v apríli 2015, som naň naďabil pri upratovaní dávnych databáz. Prišlo mi ho ľúto, tak je tu. A navyše aj slovo "naďabiť" by si dáky článok zaslúžilo., tak čo. :-)