Dánom ráno vadí prenikavé „kykkeliky“, Holanďanom „kukeleku“, Japoncom „kokekokó“ a v Thajsku sa budia na zvuk „ake-e-ake-ake“. Vo väčšine sveta kváka kačica ako u nás, v Maďarsku však počujú „háp-háp“, v Albánsku „mak-mak“ a v Estónsku dokonca „prääks-prääks“. Ruský pes šteká „gav-gav“, Španieli nerozlišujú kozy a ovce - obe počujú ako „bé“. Všetky uvedené zvieracie zvuky sú jednoduché. To pravé babylonské zmätenie jazykov nastáva pri prepise komplikovanejších hlasových prejavov. Moriak („hudri-hudri“) Dánom hovorí „kalkunen klukker“ a hebrejsky dokonca hudre pekne celou vetou „Tarnegoley hodu mekarkerim.“
Vyplýva z toho dáke poučenie? Ale áno. A dokonca oveľa hlbšie, ako by sa zdalo. Náš mozog spracováva zvuky, ktoré mu ucho „spravodlivo a verne“ dodá, podľa komplikovaných matríc. Tie sa v ňom formujú spolu s vývojom reči v najranejšom detstve, a potom sa už nemenia. Ak hovoríme odlišným jazykom, tak aj odlišne „počujeme“. Hoci aj ten istý zvuk.
pardon 22/2005
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára