Haló, kto tam?

Kto by toto zvolanie nepoznal? Snáď len ten, kto v živote netelefonoval. A takí už na svete hádam ani nie sú. Možno však neviete, prečo sa do telefónu vykrikuje práve slovko „haló“. Podľa slovníka ide o „citoslovce, ktoré vyjadruje upozornenie niekomu oslovenému predovšetkým pri telefonovaní“. Na jeho vznik existujú dva názory – oficiálny a neoficiálny (doslova „menšinový“). Začneme tým oficiálnym vysvetlením. Vynálezcom prvého funkčného a prevádzkyschopného telefónu bol v roku 1876 Američan Alexander Graham Bell. Historicky úplne prvé vyslovené (a na druhom konci drôtu aj úspešne vypočuté) slová boli: „Mr. Watson, come here, I want to see you“. Pán Watson, ktorého Bell takto k sebe volal, bol jeho pomocníkom a spoluvynálezcom. V tomto telelefonáte teda slovko „haló“ a ani nič podobné ešte nezaznelo. Pri neskorších pokusoch však používal bodrý Bell ako úvodný pozdrav (a súčasne test spojenia) zvučné námornícke „ahoy-hoy“. Už v roku 1877 mu však Thomas Alva Edison odporučil nahradiť ho pozdravom „hello“, prípadne jeho starším variantom „hallo“. Samotnému Bellovi sa to príliš nepozdávalo, ale už si nepomohol – medzi ľuďmi sa ujal Edisonov návrh. No a čo tá neoficiálna teória pôvodu slovka „haló“? Bell mal vraj dvoch šikovných maďarských pomocníkov z Uhorska. Tí, keď spolu testovali práve vynaliezaný telefón, nadšene do mikrofónu vykrikovali zvučné maďarské „hallótt, hallótt“ („počul, počul som“). Učenlivý Bell si to zapamätal, slovko si osvojil a napokon aj presadil jeho celosvetové používanie. Tak či onak, isto uznáte, že obe vysvetlenia majú svoje čaro. Čaro skrytého príbehu a osudov, ktoré sa udiali, životov, ktoré boli „odžité“ a ktorými je naplnené všetko okolo nás. Skúste na to myslieť pri telefonovaní. A aj inokedy.

pardon 14/2007