Tri

Slovo „tri“ má tri písmenká a súčasne hovorí o čísle 3 (pomenováva ho). Podobne napríklad slovo „ň“ hovorí o písmene „ň“ a pritom ani nič iné ako práve toto písmeno ani neobsahuje. Ide o zvláštne stretávanie formy a obsahu (významu) slova. Podobne sú na tom aj niektoré citoslovcia, ktoré sa snažia napodobiť konkrétny, reálny zvuk („kikirikí“, „haf“, „bum“). Ide však o výnimky. Absolútna väčšina slov sú abstraktné zhluky hlások (zvukov). Inak to ani nejde - veď ako by ste nejakým konkrétnym, nezameniteľným a jednoznačným zvukom vyjadrili napríklad „bledomodrú“ farbu? Slovo je abstraktný zvukový kód. Ak nepoznáte „dešifrovací kľúč“ (teda jazyk, do ktorého slovo patrí) slovu nerozumiete. Zrejme to však takto nebolo odjakživa. V ranných štádiách vzniku ľudských jazykov bol podiel konkrétneho a abstraktného významu slov iný. V mnohých jazykoch sa tieto prastaré vlastnosti slov prejavujú dodnes. O čom hovoríme? Napríklad v malajzijskom jazyku (a nielen v ňom) sa množné číslo tvorí jednoduchým mechanickým zopakovaním toho istého slova. A v svahilštine sa opakovaním slova stupňujú prídavné mená a príslovky. Svahilské „haraka“ znamená „rýchlo“, „haraka, haraka“ znamená „veľmi rýchlo" alebo „rýchlejšie“ (z toho aj známe svahilské príslovie „haraka, haraka haina baraka“, t.j. „veľké ponáhľanie nemá požehnanie“, čo je obdoba nášho „pomaly ďalej zájdeš“). Ak nestačí slovo zopakovať dvakrát, zopakuje sa hoci aj trikrát, jeho významu to dodá na dôraznosti (svahilské „fofofo“ znamená „ale už naozaj úplne a kompletne a definitívne celkom“).

pardon 14/2006