Mama, tata, bábo - jedna rodina

„Mama“ je prvé detské slovo. A je rovnaké pre malého Číňanka, Maďarka, alebo Slováčika. Navyše aj ostatné slová označujúce členov rodiny znejú vo všetkých jazykoch sveta takmer rovnako. Mama je „mama“ vo všetkých jazykoch Európy, Po čínsky sa povie „ma“, po svahilsky „mama“. Malí indáni Navahovia hovoria svojej indiánskej mame „má“. Otec sa v rôznych jazykoch povie „tata“, „papa“, „apa“, „dada“, perzsky „babá“. Arabsky je „babá“ pre zmenu dedo (u nás babka). Podobne znie naše „bábo“. To sa po francúzsky a španielsky povie „bebé“, po anglicky „bejby“. V jednom z jazykov austrálsko-indonézskej oblasti je mama „nánay“, otec „tátay“. Gruzínci (známi svojím „opačným“ používaním slov) hovoria otcovi „mama“ a mame „deda“. Nie je to podozrivé? Nesvedčí to o spoločnom prazáklade všetkých jazykov sveta? Veru nie, nesvedčí. Kompletné a konečné vysvetlenie publikoval v roku 1962 lingvista Jakobson. Jeho práca sa dá zhrnúť veľmi ľahko. Otvorte ústa a vydajte zvuk. Bude to „á“. Zavrite ich. Zaznie „m“. Jednoduchšie hlásky neexistujú. Všetky detské slová sú zložené len z tých najľahšie vznikajúcich hlások. Malé deti hovoria takým jazykom, aký práve zvládajú. Ste z tohto lapidárneho vysvetlenia rozčarovaní? Nebuďte. Námet na zamyslenie vám môže poskytnúť aj životný príbeh samotného pána Jakobsona. Volal sa Roman Osipovič Jakobson. Z rodného Ruska musel po komunistickom prevrate (už ako známy vedec) ujsť pred bolševikmi. Na takmer dve desaťročia zakotvil v Československu. Druhá svetová vojna ho donútila utekať znovu. Najskôr na pár rokov do Škandinávie a potom až do Ameriky. Tam už zostal a na Harvardskej univerzite pôsobil ako významný celosvetovo uznávaný lingvista až do svojej smrti.

pardon 51/2005

Neverbálna komunikácia

Keď sa vás opýtam, čo je to „neverbálna komunikácia“, možno miesto odpovede len bezradne pokrčíte plecami. No a to je práve ono. Viete, čo robíte, keď krčíte plecami? Neverbálne komunikujete! Odpovedáte mi bez použitia jazyka. Rôzne gestá a mimika, ale aj postoje tela (a dokonca aj „reč kvetov“) sa používajú ako doplnok, náhrada, prípadne zvýraznenie hovorenej reči. Nezaobídeme sa bez nich. Pri telefonovaní sa dajú čiastočne nahradiť intonáciou. Pri „písomnom styku“ (mám na mysli hlavne e-mail a SMS-ky) sa bežne používajú „smejkovia“ (smileys, smilies, smajlíky, emotikony). Sú to zjednodušené symboly výrazov tváre (oči, nos, ústa). Príklady: úsmev, radosť :-), veľká radosť :-)))), smútok :-(, irónia ;-), prekvapenie :-O, atď. Neverbálna komunikácia je podstatne rozšírenejšia, ako sa zdá. Používajú ju aj zvieratá (čo iné im zostáva, že?). Kým napríklad dokážeme akosi „rozumieť“ mimike (oči, uši) a gestám (vrtenie chvostom) psa, u iných zvierat sme bezradní a môžeme doslova doplatiť na zásadné komunikačné omyly (široký úsmev odhaľujúci zuby je u opíc výrazom varovania, takže od opice, ktorá sa „smeje“ utekajte). S neverbálnou komunikáciou však dokážu byť pekné ťažkosti aj medzi ľuďmi. Používame ju častokrát nevedomky, mimovoľne. Vznikajú mnohé nové gestá (kto zo starších ľudí vie, čo dnes znamená brnknutie ohnutým ukazovákom zo spodu o bradu). Importujú sa cudzie gestá (vztýčený ukazovák namiesto našej ruky ohnutej v lakti). Rovnaké gestá majú rôzny význam (kým vztýčený malíček s ukazovákom znamená v taliansku hanlivé „cornuto“ (podvedený manžel, paroháč), pre našich metalistov je to základné uznanlivé gesto (satan). V temperamentnejších krajinách je neverbálna komunikácia podstatne rozšírenejšia a bohatšia ako u nás (Francúzi, Taliani). A v niektorých absolútne a diametrálne odlišná. V Číne si neťukajte na čelo a ani nekrčte bezradne plecami - v lepšom prípade vaše gestá nepochopia, v tom horšom ich nečakane pochopia úplne inak. Lenže v Číne nepochodíte s viacerými vecami, dokonca ani s naším jednoduchým ukazovaním čísiel na prstoch. Napríklad naše gesto pre číslo „2“ ukázané vztýčeným palcom a ukazovákom znamená v Číne číslo „8“. Praktickí Číňania si totiž vyvinuli dokonalý systém zobrazovania všetkých čísiel prstami jedinej ruky - druhá ruka totiž pri dohadovaní ceny na trhu musí pevne držať tovar

pardon 52/2005