Počuješ, čo hovorím?

Už sme v rámci tejto rubriky v článku o zvieracích zvukoch hovorili o tom, že naše ucho počuje to, čo chce počuť. Presnejšie povedané - zvuky, ktoré ucho verne zachytáva a posiela do mozgu, spracováva náš mozog podľa vzorov, matríc vlastného (materinského) jazyka. A tak sa stáva, že tie isté zvuky počujú príslušníci rôznych národov inak. Alebo nepočujú vôbec. Typickou ukážkou sú v slovanských jazykoch písmená „g“, „h“ a „ch“. Kým u nás (a v Čechách) používame a rozlišujeme všetky tri, inde (Ukrajina, Rusko, štáty bývalej Juhoslávie) si vystačia len s dvomi z nich. A aby im to tretie nechýbalo, tak ho „pre istotu“ väčšinou ani nepočujú. Blížia sa dovolenky. Zahrajte sa na jazykovedca, a keď sa budete opekať v Chorvátsku pri mori, opýtajte sa domácich, či počujú nejaký popísateľný rozdiel medzi slovom „chalani“ a „halani“…

Pardon 25/2005

Kikirikí

Kohút ako kohút - slovenský, maďarský, všetci kikiríkajú rovnako. Tak, ako im zobák narástol. Alebo nie?

Dánom ráno vadí prenikavé „kykkeliky“, Holanďanom „kukeleku“, Japoncom „kokekokó“ a v Thajsku sa budia na zvuk „ake-e-ake-ake“. Vo väčšine sveta kváka kačica ako u nás, v Maďarsku však počujú „háp-háp“, v Albánsku „mak-mak“ a v Estónsku dokonca „prääks-prääks“. Ruský pes šteká „gav-gav“, Španieli nerozlišujú kozy a ovce - obe počujú ako „bé“. Všetky uvedené zvieracie zvuky sú jednoduché. To pravé babylonské zmätenie jazykov nastáva pri prepise komplikovanejších hlasových prejavov. Moriak („hudri-hudri“) Dánom hovorí „kalkunen klukker“ a hebrejsky dokonca hudre pekne celou vetou „Tarnegoley hodu mekarkerim.“

Vyplýva z toho dáke poučenie? Ale áno. A dokonca oveľa hlbšie, ako by sa zdalo. Náš mozog spracováva zvuky, ktoré mu ucho „spravodlivo a verne“ dodá, podľa komplikovaných matríc. Tie sa v ňom formujú spolu s vývojom reči v najranejšom detstve, a potom sa už nemenia. Ak hovoríme odlišným jazykom, tak aj odlišne „počujeme“. Hoci aj ten istý zvuk.

pardon 22/2005