SZD KCHVA

Nadpis tohto článku je skratka. Reálna, oficiálna, čistokrvne slovenská a navyše aj používaná skratka. Že ju nepoznáte? Niet divu! Skratiek je okolo nás veľmi veľa. Najbežnejšie sú trojpísmenkové skratky. Sú v takej prevahe, že sa sami oficiálne označujú (mimochodom tiež trojpísmenkovou) skratkou „TLA“ (Three Letter Abbreviation, po slovensky TPS, TrojPísmenková Skratka). Jazykový život skratiek je veľmi zaujímavý a dynamický. Skratky zo všetkých slov zrejme najrýchlejšie odrážajú zmeny v našom svete. Napríklad nositeľ dedičnosti, deoxyribonukleová kyselina, sa kedysi u nás označovala skratkou DNK, dnes ju nahradila anglická skratka DNA. Hoci skratky vznikajú skrátením slov, mnohé z nich sa pri používaní znovu spätne predlžujú pridaním významovo nadbytočného slova, napríklad „PIN kód“, „SIM karta“, „HIV vírus“, „RAM pamäť“. Úspešné skratky sú súčasne aj klíčkami nových slov. Prestanú sa písať veľkými písmenami. Spočiatku ich v slove „cítime“ (zabudol som pinko novej simky), po čase ani nie (pécéčko), alebo už vôbec nie (radar, lejzer). Skratky sú skrátka zaujímavé. A čo znamená tá krkolomná skratka z nášho nadpisu? Klub Chovateľov Anduliek združený pod Slovenským Zväzom Drobnochovateľov. Poznáte „šialenejšiu“ skratku?

pardon 34/2005

Tjn psm

Naše obľúbené tajné písmo v detstve vzniklo tak, že sme z normálnych slov povynechávali všetky samohlásky. V skutočnosti však príliš tajné vlastne ani nebolo - všetci mu totiž rozumeli. Niet div. Práve spoluhlásky, ktoré naša „tajná reč“ obsahovala, tvoria „kostru“ väčšiny slov. Spoluhlásky v slove „nesú informáciu“, samohlásky sú skôr len „na ozdobu“. Vedeli to už staroveké civilizácie a písmo mnohých z nich samohlásky ani neobsahovalo (preto sú v súčasnosti niekedy problémy s tým, ako vlastne zneli mená pradávnych kráľov). Mimochodom, ak by sme mali každé písmenko prácne sekať do kameňa ako oni, tiež by sme si to so samohláskami asi rozmysleli. Spoluhlásková reč, alebo lepšie povedané: slová, v ktorých je spolu príliš veľa spoluhlások, znejú krkolomne. Zle sa vyslovujú. Skúste nejakého cudzinca naučiť slovo „zmrzlina“. Tam je spoluhlások vedľa seba päť. V slove „rozštvrťme“ je to dokonca sedem spoluhlások. Aký je rekord v počte susediacich spoluhlások v slovenskom slove? Nevieme. V redakcii sme vyhrali s „trojštvrťstĺpkom". Toto slovo obsahuje súvislý sled jedenástich spoluhlások. Viete o niečom rekordnejšom?

pardon 33/2005

Záriečie

K obľúbeným chybám v diktátoch patria dĺžne. Niekedy chýbajú, niekedy je ich naopak priveľa. Keď nevieme, máme si pomôcť takzvaným „rytmickým zákonom“, ktorý hovorí, že v slovenských slovách nemajú byť dlhé slabiky vedľa seba, majú sa striedať s krátkymi. Lenže čím poriadnejší zákon, tým viac výnimiek. Názov dediny „Záriečie“ (v našom okolí sú hneď tri - jedno je pri Trenčíne, druhé pri Púchove, tretie pri Žiline) obsahuje len tri slabiky, ale všetky sú dlhé (za „dlhú“ sa považuje aj slabika s dvojhláskou). Výnimkovatejšia výnimka už hádam ani neexistuje (leda že by sa všetky Záriečia spojili do „súzáriečia“). Alebo existuje?

pardon 31/2005

Počuješ, čo hovorím?

Už sme v rámci tejto rubriky v článku o zvieracích zvukoch hovorili o tom, že naše ucho počuje to, čo chce počuť. Presnejšie povedané - zvuky, ktoré ucho verne zachytáva a posiela do mozgu, spracováva náš mozog podľa vzorov, matríc vlastného (materinského) jazyka. A tak sa stáva, že tie isté zvuky počujú príslušníci rôznych národov inak. Alebo nepočujú vôbec. Typickou ukážkou sú v slovanských jazykoch písmená „g“, „h“ a „ch“. Kým u nás (a v Čechách) používame a rozlišujeme všetky tri, inde (Ukrajina, Rusko, štáty bývalej Juhoslávie) si vystačia len s dvomi z nich. A aby im to tretie nechýbalo, tak ho „pre istotu“ väčšinou ani nepočujú. Blížia sa dovolenky. Zahrajte sa na jazykovedca, a keď sa budete opekať v Chorvátsku pri mori, opýtajte sa domácich, či počujú nejaký popísateľný rozdiel medzi slovom „chalani“ a „halani“…

Pardon 25/2005

Kikirikí

Kohút ako kohút - slovenský, maďarský, všetci kikiríkajú rovnako. Tak, ako im zobák narástol. Alebo nie?

Dánom ráno vadí prenikavé „kykkeliky“, Holanďanom „kukeleku“, Japoncom „kokekokó“ a v Thajsku sa budia na zvuk „ake-e-ake-ake“. Vo väčšine sveta kváka kačica ako u nás, v Maďarsku však počujú „háp-háp“, v Albánsku „mak-mak“ a v Estónsku dokonca „prääks-prääks“. Ruský pes šteká „gav-gav“, Španieli nerozlišujú kozy a ovce - obe počujú ako „bé“. Všetky uvedené zvieracie zvuky sú jednoduché. To pravé babylonské zmätenie jazykov nastáva pri prepise komplikovanejších hlasových prejavov. Moriak („hudri-hudri“) Dánom hovorí „kalkunen klukker“ a hebrejsky dokonca hudre pekne celou vetou „Tarnegoley hodu mekarkerim.“

Vyplýva z toho dáke poučenie? Ale áno. A dokonca oveľa hlbšie, ako by sa zdalo. Náš mozog spracováva zvuky, ktoré mu ucho „spravodlivo a verne“ dodá, podľa komplikovaných matríc. Tie sa v ňom formujú spolu s vývojom reči v najranejšom detstve, a potom sa už nemenia. Ak hovoríme odlišným jazykom, tak aj odlišne „počujeme“. Hoci aj ten istý zvuk.

pardon 22/2005

Ju, ňu, ho, ňom, ňou

Čo robí známe africké zaklínadlo v nadpise tohto článku? Nič - nie je tam. Všetko to sú slovenské slová. A navyše spisovné. Nájdete ich napríklad aj v tejto vete: „Nechaj ju, vždy to na ňu príde, keď ho vidí, ako o ňom s ňou hovorí.“

Bežné zámená, ktoré sami o sebe (bez predložky) vyzerajú čudne, smiešne, cudzo a exoticky - skoro ako ľudia (nie nadarmo sa volajú „osobné zámená“). Lenže ak si zoberiete ľubovoľné slovo a budete si ho samotné dostatočne dlho opakovať, zistíte, že je tiež smiešne a čudné (alebo oboje). Je to asi o tom, že jazyk je predsa len niečo viac ako hromada slov.

Pardon 20/2005

c + h = ch?

Ak sa poučených prváčikov opýtate, či sa písmenká „c“ a „h“ napísané vedľa seba v čisto slovenských slovách čítajú ako „ch“, viachlasne vám odpovedia že „áno“.

A veru nie, nie je to tak! Viachodinovým pátraním a následnou viachodnotovou analýzou sme našli tri výnimky. Ide o naše slová, v ktorých je „ch“ a nečíta sa ako „ch“, ale ako „c“ a „h“. No a všetky tri takéto slová sme hneď aj použili v tomto článočku. Nájdete ich?